Tichúčko otváram dvere, aby som nepobudila ostatné detičky, ktorým tvoj plač neprekáža a spokojne spinkajú vo svojich postieľkach. Je tam Adelka, ktorá čoskoro pôjde domov, už má na to váhu. Cigánočku Sofinku včera konečne rodičia zobrali domov, ale vystriedala ju Leuška. Nanešťastie sa jej zase doma zhoršil stav. Takže vstupujem tichúčko. Ako šibnutím čarovného prútika stíchneš, len čo sa ocitnem v izbe. Vieš, že som to ja? Sestrička mi párkrát spomínala, že takto je to zakaždým, keď mám príjsť. Chvíľu pred tým ako vraj príjdem si nepokojná, a bez rozdielu na tom či príjdem skôr alebo neskôr. Keď sa nakloním k postieľke, sa ti rozjasní tvárička a ja ju zasypem hneď niekoľkými bozkami. Už ťa aj beriem na ruky, aby sme sa potulinkali, ale zistím, že nemôzem. Tvoje dýchacie cestičky sú hrozne zanesené (hm,Dula), takže ich musím najprv vyčistiť. Naklepem ti chrbátik, aby sa všetka tá nečistota pohla. Potom sondičkou povysávame hrdielko aj noštek. Väčšinou si pri tom pokojná, asi ti to robí dobre. Keď máš dutinky čisté, už sa aj tulinkáme. Zoberiem ťa k oknu, našťastie je dosť veľké, tak je z neho dobrý výhľad. Ukazujem ti okolie nemocnice, domčeky v okolí, stromčeky aj trávičku. Ak je pekne a svieti slniečko pozeráme sa na nebíčko a ja ti rozprávam o anjelikoch. Prechádzame sa po izbe a ja ti ďalej hovorím o ocinkovi, ktorý ťa veľmi ľúbi. Vysvetľujem ti prečo práve nie je s nami. Nie preto, že ťa neľúbi! Ocinko musí pracovať, aby sa o nás mohol postarať. Aby sme mohli byť v nemocnici a aby som za tebou mohla cestovať každý deň. Počas toho ťa prebaľujem a ďalej ti rozprávam o tom, ako ocinkovi chýbaš a ako veeeeeeeeeeeľmi ťa ľúuuuubi! Potom ťa uložím do postieľky, aby som si mohla odsať mliečko, lebo už si určite hladná. Je tvoj čas. Odsávam si ho do fľaštičky, lebo musíš papať cez sondičku, tvoje svaličky ti nedovoľujú papať z didíku. Ani nevieš, ako veľmi mi to je ľúto! Rýchlo teda natiahnem mliečko do sondičky a púšťam ti ho rovno do bruška. Celý čas papania si pomľaskávaš, ale len toľko koľko ti to tvoje svaly dovolia. Pre mňa je to však veľmi vzácne, pre mňa je to signál toho, že si VEĽKÝ BOJOVNÍK! Počas toho všetkého však nie sme po tichu. Rozprávame sa o všetkých tých ľudoch, ktorým tiež chýbaš. A tiež o tom prečo babky Vierka a Tánička nemôžu byť s nami. Keď si sa narodila, chodili za tebou tak často ako sa dalo. Teraz nemôžu, pravidlá nemocnice sú neúprosné kvôli ostatným detičkám sem smú iba maminky a občas ocinkovia. Vysvetľujem ti, že je to kvôli bacilom. Viem, je ti z toho smutno, aj mne. Keby som mohla, tak ťa niekam schovám a utečiem s tebou aj s ocinom niekam veeeľmi ďaleko. Tam by sme spolu všetci žili šťastne až "do smrti". No, zo zamyslenia ma vyruší fakt, že už si napapaná a tak sa zdá, že spokojne s plným bruškom zaspávaš. Veľmi potichu sa vzdialim od tvojej postieľky, aby som ťa nezobudila. Idem zatiaľ poumývať všetky fľašky atď., ktoré budeme potrebovať na ďalšie papanie. Už sú tam aj maminy Adelky a Leušky. Prehodíme pár viet. Skontrolujem tvoj monitor, na ktorom sú záznamy tvojho dychu a srdiečka. Všetko je v poriadku idem sa napapať aj ja, aby som mala dobré mliečko pre moje srdiečko, pre teba. Snažím sa najesť čo najrýchlejšie, aby si nebola dlho sama. Keď som sa vrátila spokojne spinkáš. Semtam ma monitor nastraší tým, že zapípa. Skontrolujem to pohľadom, ale keď zistím, že sa veľmi mrvíš tak sa upokojím. Asi sa ti niečo sníva a svojimi pohybmi poblázniš monitor. Potom si len ticho sadnem k tvojej postieľke pozerám na teba, aká si krásna. Rozmýšľam nad tým, čo všetko ti ešte musím porozprávať, aby som na niečo a niekoho nezabudla. Niekedy sa zobúdzaš s plačom, ale väčšinou len otvoríš očká, porozhliadaš sa okolo, zívneš, párkrát ešte zažmurkáš, ako keby si si to ešte chcela rozmyslieť a spinkať ďalej. Niekedy aj opäť zaspíš a niekedy už len ticho okúňaš. Tíško ležíš v postieľke, ani nehlesneš. Len ležíš, ako by si nasávala moju prítomnosť, moju vôňu, proste mňa. Takto to ja robím celý čas kým spíš. Milujem tvoju vôňu, užívam si tie vzácne chvíle, kedy môžem byť s tebou. Neviem ako ešte dlho, ale teraz môžem byť ešte s tebou. V takúto chvíľu ťa väčšinou nechám na pokoji. Pre mňa to znamená, že si spokojná. Saturácie na monitore sú 100%, takže sa ti dobre dýcha,cestičky nemáš zahlienené, a kedže neplačeš tak plienka je suchá zrejme tiež. A papať asi tiež nechceš, lebo nemľaskáš. Tak si tam takto po tichu obe hovieme, nasávame prítomnosť jedna druhej. Chvíľami tak zvláštne na mňa pozeráš, ako by si mi chcela niečo povedať, ale sa len usmeješ. "A hop" už aj plačeš, vypadol ti cumlík. Tvoje svaličky na tvári už boli asi veľmi vyčerpané. Pohladím ťa po tváričke, posuniem masku s kyslíkom, aby som ťa mohla trochu nadvyhnúť a pozeráme sa jedna na druhú. Ale iba veľmi krátko, lebo ti treba po plači opäť vyčistiť dutinky, máš ich zanesené. Nasledujú bežné denné povinnosti, ako odsatie dutiniek, kontrola nálože v plienkach. A... prichádza na rad ďalšie príjemné tulinkanie v maminom náručí. Potom ťa uložím znova do postieľky, lebo sa ešte musíš aj trošku naparovať. Síce občas sa ti niektoré polohy nepáčia, ale nakoniec nájdeme tú správnu. Keď už spokojne ležíš, nakvapkám do kyslíkovej masky naparovacej emulzie. Nie nemusíš ju mať na tvári, neboj. Položím ti ju iba v blízkosti hlavičky, aby si mohla inhalovať. Je to hlavne na zvlhčenie vzduchu, aby tvoje dutinky mali väčší pohyb. Syčí to a trochu prská. Ty máš ten zvuk asi rada, lebo mu vždy pozorne načúvaš a neplačeš. Ja si zatiaľ sadnem do kresla oproti, aby som mala pohodlie pri odsávaní mliečka, lebo už sa pomaly blíži ďalší čas papania. A popri tvojom naparovaní a mojom odsávaní ti opäť rozprávam o ocinovi, ako sa na teba vypytuje a ako sa s ockom o tebe rozprávame a ako sa teší, že noštek máš po ňom, a aby som nezabudla odovzdať ďalšiu pusinu od neho. Vždy ti ich posiela strašne veľa a prikázal mi ich rozdeliť na celý deň, aby si aj z neho niečo mala. Odnesiem mliečko do chladničky, lebo mame ešte trochu čas, aby sa nepokazilo. Keď sa vrátim sadnem si opäť k tebe čo najbližšie a čítam ti rozprávku zo Zlatej knihy rozprávok od Dobšinského. Keď sme boli malé aj s tvojimi tetami, babka nám z tejto knižky čítavala pred spaním. Ty to väčšinou počúvaš, aj sa občas usmeješ, keď čítam niečo smiešne. Keď čítam niečo smutné sa zamračíš alebo zosmutnieš. Ja si myslím, že to všetko vnímaš a prežívaš po svojom. Keď si dočítame, už je čas na papanie. Po papaní sa ti podarí opäť zaspinkať. Kým spinkáš idem sa napapať aj ja. Na obed sa tam niekedy zdržím trochu dlhšie, lebo sú tam aj iné maminy a trošku sa spolu porozprávame. No o čom inom ako o naších detičkách. Celú dobu hovoríme o každodenných trápeniach naších ratolestí. O tom čo musíme robiť, aby ste sa cítili dobre, ako vám môžme uľaviť a zjednodušiť vaše trápenia. Robíme to s láskou a radi. Lebo vás veľmi lúbime, VY ste naše všetko! Len obšas si musíme s ostatnými maminami porozprávať, ako nás bolia srdiečka, keď vy trpíte. Keď sa takto vyrozprávame je nám trochu lepšie a načerpané nových síl sa vrátime k vám, aby ste tú energiu a silu mali odkiaľ čerpať aj vy. Potom, keď sa vrátim z obeda, prebieha to podobne ako ráno. Klepkanie dutín, odsávanie hlienikov, prebaľovanie, papanie aj inhalovanie. Samozrejme, že nevynecháme ani tulinkanie, bozkávanie tvojich ručičiek, nožičiek, bočky na tvoje čelíčko. Nasávanie tvojej vône, ktorú tak zbožňujem, nasávanie tvojej lásky a odovzdávanie sa nás navzájom. Hovorím ti pri tom o tetke Dáške a ujovi Majovi, o sesterke Berči a bratrancovi Števkovi. Ako sa na teba vypytujú a sú na teba zvedaví. O tetkách Mirke, Vierke a Zuzke, o prababkách ako si vždy pozerajú spoločne fotky, ktoré sme s ocinom urobili. Všetci ťa ľubkajú a všetkým chýbaš. Všetci by ťa chceli prísť navštíviť, ale nie je to možné, tak sa o nich aspoň rozprávame a posielam ti od nich pusky. Takto trávime dni my dve spolu. Ale dnes je veľký deň. Dnes pani doktorka dovolila ocinovi, aby ťa mohol navštíviť. Tak sa konečne po dlhej dobe budeš tulinkať s ocinkom. Ako sa blíži večer, naklepávam ti opäť dutinky, aby sme ich mohli pred kúpanim odsať. Aby si kúpanie vydržala bez komplikácii dýchania. Aby nebola zbytočná panika. Už sme ju raz zažili a veľká sranda to najprv nebola, keď si nám zmodrala. Keď som si istá,že sú dutinky dostatočne čisté, položím ťa na prebaľovací stôl. Pri vyzliekaní ti hovorím o vodičke aká je príjemná a aké je kúpanie dobré. Občas na začiatku kúpania pomrnkávaš, akoby sa ti kúpanie nepáčilo. Akonáhle sa ťa však dotknem a jemnými dotykmi ťa mydielkom masírujem začne sa ti to páčiť. Po kúpaní ťa položím opäť na prebaľovací stôl. Dobre ťa poutieram, aby ti nebola zima, lebo sa ideme masírovať. Natieram ťa pri masáži voňavým olejčekom a tebe sa to veľmi páči, lebo celý čas si tichúčko a vychutnávaš si dotyky. Takto sa masírujeme každý deň po kúpaní aspoň 10-15 minút. Ale dnes sa trochu ponáhľam, aby som ťa stihla vyparádiť na ocinovu návštevu. Oblečiem ti dupačky, ktoré ti utekal kúpiť hneď ako si sa narodila. Sú ružové a na strane srdiečka je dievčatko s kvetinkou. Sú naozaj pekné. Ocino má proste vkus. Ešte rýchlo posledné úpravy, nakrémujeme tváričku, učešeme vlásky (máš ich veru dosť) a už voláme ockovi kde je. Musíme mu totiž ísť otvoriť s bzučiakom. A ocinko presne na čas ako mal prísť, práve prichádza! Otvoria sa dvere a ocino vstupuje do izby s úsmevom na tvári. Ani nie je poznať ustaraný pohľad, ktorý je skrytý pod úsmevom. To je ale dobre. Ty máš rada, keď sa usmievame alebo smejeme. Už v brušku si to mala rada. Keď sme sa spolu smiali, začala si kopkať alebo inými pohybmi si nám dala najavo, že si s nami aj ty. Iba ja viem aký je ustaraný, iba ja vidím jeho bolesť. Napriek tomu, že je hrdinský a nikdy neplače, viem ako veľmi ho bolí, že nemôžme byť doma všetci spolu. Pristúpi k postieľke a dá ti velikáaaaansku pusu. Ja neváham a urobím vám hneď fotku, len škoda že teba nie je vidieť :). Ocino má veľkú hlavu :). Akonáhle je tu ocino má tento okamih úplne inú chuť, inú atmosféru. V nemocnici, kde si sa narodila, mohol byť ocino s tebou stále. Tam neboli pravidlá také prísne, ale tam bolo menej detí a každé bolo oddelené izbou, takže sme mohli byť všetci spolu. Samozrejme pokiaľ to ocinovi dovoľovala práca. Ale dnes je ocino tu a vy si určite chcete užiť prítomnosť jeden druhého. Opatrne ťa vyberiem z postieľky a uložím ťa ocinovi na ruky. Ocino je chvíľu trochu nemotorný, veď už to je nejaký ten deň, čo ste boli spolu naposledy. Ale trvá to iba chvíľku, rýchlo sa zosúladíte a už sa aj bez problémov tulinkáte. Tak túto chvíľku opäť využijem a máte ďalšiu spoločnú fotečku.A tentokrát vás je vidieť oboch:). A takto si to s ocinom užívate. Ja vás nechám spolu, lebo viem že mi si to budeme užívať spolu opäť zajtra. Ocino ťa pusinkuje a umieva sa na teba celý čas svojej návštevy. Aj on ti hovorí ako mu chýbaš a ako sa bude ešte snažiť o ďalšiu návštevu. Hovorí ti o celej rodinke a celý čas ťa silno objíma a stíska, bozkáva a ľúuuuuubi, tak veľmi, ľúuuubi. Urobíme si ešte zopár záberov, Leuškina mamina nám urobila aj spoločnú. Ocino, TY a mamina. Ako jedna veľká šťastná rodina. Všetci pokope. Ešte sa všetci spoločne potulinkáme, ale čas je neuprosný a my už musíme ísť domov. Sedíme v aute po tichu, ale zároveň obaja plný silných pocitov a plný spomienok, o ktorých vieme, že nám ostanú na celý život. Viem, že zajtrajšok bude opäť patriť NÁM. Ocino musí ísť opäť do práce zarábať peniažky, aby sme mohli žiť. Ja prídem a ako vždy budeme sa spolu tulinkať. Budem ti spievať uspávanky, tak ako som to robila, keď si bola ešte v brušku a kopkala si. Teraz to robievam, keď sa ti nedarí zaspinkať. Spievam ti tie isté pesničky, hádam si na ne pamätáš aj z bruška. Väčšinou pri nich zaspíš. Porozprávam ti zajtra opäť o ocinovi, ako sa mu na návšteve s tebou páčilo, a ja viem že tebe sa páčilo tiež. Budeme hovoriť o babkách, tetách, prababkách aj ujoch, pradedkovi, o Berči aj Števkovi. Budem ťa boštekovať aj za nich, budem ta túliť a objímať. Poodsávam ťa, aby som ti uľavila, napapáš sa, naparíš, skontrolujeme saturácie. Nevedeli sme ako dlho budeme takto žiť, ale...žili sme. Chcela by som povedať, že nebolo vždy iba takto krásne. Boli chvíle a dni, keď sme sa museli o teba veľmi báť. Hneď po narodení, keď si nám prestala dýchať, keď si nevedela prehĺtať vlastné slinky, keď ťa bolelo bruško, keď si plakávala lebo ručičky ani nožičky neposlúchali. Bolo veľa chvíľ, keď si to akoby už vzdávala, ale nakoniec si opäť začala bojovať, zas a znova. Neviem, či boli tie chvíle ťažšie pre teba alebo pre nás. Viem iba to, že celá rodina, nie iba ocko a ja. Ale úplne všetci sme mali o teba veľký strach. Všetci sme prežívali tvoje bolesti s tebou. Aj babky, tety, ujovia a ostatní. Nakoniec to predsa len prišlo... Boli sme na to pripravovaní každým dňom, ale nechceli sme uveriť. 24.9.2005 ťa ráno museli previesť na odd. JIS. Dostala si zápaľ pľúc a tvoj stav sa veľmi zhoršil. Nevedela si už vôbec dýchať, lebo všetko tvoje svalstvo bolo postihnuté doteraz neznámou diagnózou. A zápaľ plúc to všetko zhoršil. Prišli sme okamžite za tebou. Nevidela si nás a asi ani nepočula, lebo si mala veľmi silné sedatíva, aby ťa nič nebolelo. Ale ja viem, že si bola s nami. Vložila som prst do tvojej drobnej dlane. Pozbierala si všetky sily na to, aby si mi ho stlačila. Veľmi slabúčko, ale ja som to cítila. Bozkávala som ťa na čelíčko a prosila... "PSSST!" To je naše tajomstvo! Prepáč! Nezdržali sme sa dlho. Ja som nemohla. Nevedela som ovládnuť bolesť, ktorá mi tlačila výkriky do hrdla. Nevedela som stáť a hľadieť na tvoju bledú tvár. Na všetky tie hadice, ktoré ti trčali z tváričky. Nemohla som tam stáť a plakať. Nechcela som ti ubližovať svojou bolesťou, myslela som, že máš tej svojej bolesti dosť. Nechceli sme tvoju dušičku zaťažovať našími bolesťami. Stačilo už to, že tvoje telo trpelo. Potrebovala si si oddýchnuť. Ocinko mal tiež čo robiť, aby sa udržal. Nechali sme ťa preto oddychovať. Odišli sme domov. Stále dúfajúc v zázrak. Dnes neviem, čo bolo lepšie alebo horšie. Ostať alebo ísť. Viem iba to, že to boli najťažšie chvíle môjho aj ocinovho života. Celú noc sme strávili v objatí, ale nespali sme. Na druhý deň ráno sme išli za tebou. Pani doktorka nám oznámila, že umieraš. Zázrak sa nestal. Pani doktorka nám ponúkla, že môžeš umierať v mojej náruči. JA SOM NEMOHLA! Nedokázala som to. Nedokázala som sa iba prizerať ako odchádza život z tvojho telíčka. Ako sa mi strácaš. Ako odchádza moje šťastíčko, moja láska. Nemohla som. Chcela by som ťa zachraňovať. Držať pri živote! Ale vedela som, že by to nebolo odomňa fér. PREPÁČ mi, srdiečko moje. Rozhodla som sa počkať doma. Celú cestu som si vyčítala, že nie som pri tebe. Vedela som však, že to je jediné, čo môžem pre teba urobiť. Ledva sme prišli domov a zavreli sa dvere za nami, pocítila som akúsi zvláštnu úľavu. Všetká tá bolesť na moment prestala. Chcela som to povedať ocinovi, lebo v zápetí som dostala obrovský strach a chcela som sa vrátiť. Ale ocinovi zazvonil mobil a ja som vtedy pocítila, že už sa nemusíme ničoho báť. Cítili sme to obaja a ocko to už aj vedel. Len ma ticho objal a spoločne sme si sadli v objatí na zem. Objímali sme sa a plakali. Plakali, plakali a plakali. Úplne prvý nával smútku a bolesti sme si prežili spoločne sami. Po uvedomení si čo sa deje, zrazu kráčame ruka v ruke po chodbe nemocnice. Ideme ti dať posledné zbohom. Kráčam chodbou, ktorú som len pred malou chvíľkou opúšťala s nádejou na zázrak. Cítim ako sa mi podlamujú kolená. Som veľmi roztrasená a slabá. Všetko mi to pripadá ako sen. Akoby toto ani nebol môj život. Akoby som sa prizerala cudziemu človeku do života. Otvárajú sa predo mnou dvere, ani neviem, kto ich otvoril. Ja sa hýbem a konám nejako automaticky. Uvedomujem si iba obraz. V ušiach mi akokeby zaľahlo. Vidím pred sebou uplakané oči sestier. Rýchlo otáčam hlavu k tvojej postieľke, lebo sa chcem presvedčiť, že je to skutočne môj život. Na postieľke leží tvoje telíčko. Podlomili sa mi kolená, ale kráčam ďalej, aby som mohla byť pri tebe. Zo zadu cítim ako ma ocino podopiera. Drží ma tak silno, ako ma ešte nikdy nedržal. Cítim, že sa podlamujú kolená aj jemu. Tak podopierajúc sa o seba stojíme pri tvojej postieľke. Priblížili sme sa potichu, akoby sme sa báli, že ťa zobudíme. Je tu veľmi ticho, ale nie pochmúrne. Vonku je krásny slnečný deň. Ako tie keď sme si rozprávali o anjelikoch. Začíname ťa s ockom hladkať. Veľmi jemnúčko. Si nádherná, ako keď spinkáš. Vlastne ty iba spinkáš... Už žiadne hadičky ti netrčia z tváričky. Veď už ich bolo dosť. Konečne ťa nič nebolí. Hádam ti je len smutno, že nás tu takto vidíš zronených. Pobozkám ti čelíčko, po ktorom sa ešte skotúľa moja horúca slza, ale ono je už studené. Vkladáme ti s ocinkom ešte prsty do dlaní. Chvíľu mám pocit, že opäť cítim tvoj stisk. Nakloním sa k tvojmu hrudníčku, stále sa mi nechce veriť, lebo ručičky máš teplé. Hrudníček je však tichúčko, tak ako aj ty. Oproti mne stojí ocino, ktorý ťa drží za druhú rúčku. Vidím ho plakať. Vidím ho plakať prvý krát. Nikdy som ho plakať nevidela. Chlapy predsa neplačú. Takto tam spolu stojíme a čas plynie. Neviem ako dlho tu sme, ale naša bolesť je stále rovnaká. Začíname obaja cítiť, že už je asi aj čas nechať ťa ísť. Je naozaj krásny slnečný deň. A ja viem, že je to preto, lebo anjelik na nebíčko vstúpil. Tvoja cesta bola bolestivá. Nakoniec dostala si krídla motýľa, pokryté farbami očí, vyplakaných sĺz, farbou nádeje aj strachu, farbou lásky a sŕŕŕdc, aby si lietala medzi anjelmi. A my ťa vždy poznáme podľa tých krídiel! Ľúbime ťa stále, v našich srdciach ostávaš. Liuška, srdiečko naše, len toto som ti chcela od nás odkázať. Toto všetko nám chýba spolu s tebou. Vždy, keď zavrieme oči do ticha noci alebo dňa, keď vidím motýľa alebo len jeho krídla. Začne to tým...