« Spomienka na Karinku

Rada by som vám napísala ten môj príbeh, dúfam, že to zvládnem, ešte veľmi bolí ...
Volám sa Petra, mám 24 rokov, v januári tohto roku som prišla o svoje dievčatko dva dni pred termínom pôrodu. Pokúsim sa všetko vyrozprávať od začiatku.
Mala som 22 rokov, keď som spoznala svojho terajšieho manžela, ktorý je ten naj na celom svete. Veľmi sme sa ľúbili a aj sa veľmi ľúbime. 8.mája 2003 sme sa zasnúbili a 21.februára 2004 bola naša svadba. Krátko po svadbe som zistila, že som tehotná veľmi sme sa obaja tešili a ja som bola tá najšťastnejšia žena na svete, mala som úžasného milujúceho manžela a čakala som svoje tak túžobne očakávané bábätko, ktoré som milovala najviac na svete od prvého okamihu. Týždne ubiehali neuveriteľne rýchlo, v druhom mesiaci mi bývalo nevoľno až do 4 mesiaca, tieto dni ubiehali naopak veľmi pomaly a ja som si ich do sýta vychutnala. Prešla som ako každá maminka všetkými potrebnými vyšetreniami, v 20 týždni som bola na cukrovkovom teste a zistili mi zvýšený cukor, veľmi som sa bála, že to ublíži môjmu dieťatku. Po opakovaní testu sa mi cukor upravil, ale pre istotu som išla na rizikové. Chodila som teda k dvom lekárom k môjmu gynekológovi a k rizikovému. V 22 týždni som po prvý krát pocítila pohyby môjho dieťatka, kedže sme v tom čase ešte nevedeli pohlavie, volala som naše bábätko mimko, bola som šťastná, že ho už môžem i cítiť a tešila som sa z každého jeho pohybu. Od tohto momentu bolo naše mimko veľmi živé, kopalo, hmýrilo sa, spokojnelo iba keď sme spinkali. Keď som mala už viditeľné bruško, začala som si postupne kupovať výbavičku, tešila sa všetkému, čo som kúpila, boli to také krásne malé vecičky a najkrajšie na tom bolo to, že patrili môjmu dieťatku, môjmu mimikovi. Rozhodli sme sa rodiť v Topoľčanoch, spolu s manželom sme chodili na cvičenia pred pôrodom, pretože manžel chcel byť pri pôrode, boli to krásne chvíle, ktoré nás upevňovali v tom, že onedlho začneme žiť život v trojici. V 36 týždni sme začali chodiť už do poradne v Topoľčanoch u lekára, ktorý mal byť pri pôrode, vtedy sme sa dozvedeli, že čakáme dievčatko Karinku, bola som nesmierne šťastná túžila som po dievčatku. Všetko bolo v poriadku, malinká nám pekne rástla a my sme sa nevedeli dočkať, kedy ju budeme môcť držať v náručí. Často som jej hovorievala ako veľmi ju s tatinkom ľúbime a že sa na ňu nesmierne tešíme, rada som sa s ňou rozprávala a doteraz som si istá, že vedela o čom jej rozprávam. Poznala môj a manželov hlas na nás vždy reagovala, cudzieho hlasu sa asi bála, vtedy nikdy nereagovala. Očakávala som s radosťou každú novú kontrolu u lekára a tešila sa, kedy znovu uvidím naše dievčatko. Termín pôrodu mi určili na 23.januára. 12.januára sme boli znovu na kontrole a lekár nám povedal, že sa už začínam otvárať, aby sme o týždeň prišli aj s vecami do pôrodnice, možno tam už zostanem. O týždeň - 19.januára sme teda prišli aj s pripavenými vecami. Ale kedže som sa prestala otvárať, lekár mi oznámil, že keď teda máme už veci so sebou, môže mi pôrod vyvolať. Chcela som však porodiť spontánne a keď nás uistili, že je Kajka v poriadku išli sme domov a čakali sme na náš veľký deň, kedy dostanem kontrakcie a odtečie mi plodová voda. Na druhý deň vo štvrtok bola Kajka veľmi živá, celý deň som ju cítila i na ďalší deň, keď som vstala, som cítila, ako sa hýbe, okolo 14.00 som začala cítiť bolesti, zavolala som teda manželovi, aby prišiel domov, ešte sme chvíľku spolu čakali, aby som sa uistila, či sú kontrakcie pravidelné. Keď boli každých 5 min, vybrali sme sa do pôrodnice. Celú cestu sme sa bavili a tešili na to, že o malú chvíľu sa staneme ozajstnou rodinou a konečne uvidíme naše milované dieťatko. Prišli sme na príjem, kde nám otvorila sestrička dvere a ihneď sme jej povedali, že mám kontrakcie a prijali ma na oddelení. Sestrička mi povedala, že by rada popočúvala srdiečko, ľahla som si, avšak nemohla nájsť srdiečko. Zavolala druhú sestru, ktorá tiež nemohla nájsť srdiečko a tak zavolali priamo doktorku, nech príde na operačku. Veľmi som sa bála a hrozne plakala, ale ešte stále som si myslela, že mi urobia cisársky rez a všetko bude v poriadku, veď čo zlé sa môže stať, som si myslela..., ešte dnes som predsa cítila jej pohyby. No keď prišla aj pani doktorka a nevedela nájsť srdiečko, môj strach nemal konca, išli sme na ultrazvuk, kde nám bohužiaľ potvrdili, NEBIJE JEJ SRDIEČKO, boli to tie najbolestivejšie slová, ktoré som kedy počula, prosila som ich, nech mi ju zachránia, nech jej pomôžu, ale moje prosby sa už nedali uskutočniť, mojej Karinke už nevedeli pomôcť. Veľmi som kričala a plakala, nechcela som žiadnu útechu, chcela som späť moje dievčatko, tá bolesť bola neúnosná. Potom mi vyvolali pôrod a ja som naše dievčatko nášho anjelika porodila normálne o 22.55 h, vážila 3600 g a merala 52 cm, bola taká nádherná a odmietala som uveriť, že nežije, zadusila sa s pupočníkom. Keď som ju po toľkých hodinách trápenia konečne porodila, bol to taký nádherný pocit, taká veľká úľava, ale zároveň v tom okamihu nastalo aj to najväčšie ticho, aké som kedy počula. Až v tom okamihu som pochopila, že je pravdou, naša Kajka nežije. Túžila som ju veľmi vidieť, na veľké naliehanie nám ju nakoniec priniesli, i keď sestrička veľmi nechcela. Naša Kajka bola to najkrajšie dievčatko na svete, bola celá po tatkovi a ja som bola hrozne hrdá, že je moja. Môj manžel bol stále pri mne, začo mu zo srdca ďakujem, bez neho by som to nikdy nezvládla, je to úžasný milujúci a citlivý človek, na ktorého sa môžem vždy obrátiť. Kajku nám hneď zobrali a my sme nemali ani čas, sa s ňou rozlúčiť. Ešte v ten večer sme oboznámili našich najbližších, všetci čakali radostnú správu, bohužiaľ bola veľmi presmutná. Manžel potom musel odísť domov a mňa previezli na gynekologické oddelenie. Celú noc som nespala, cítila som sa taká prázdna, moje dievčatko už nebolo ani v mojom brušku, ani pri mne, zostala som sama. Ako som sa tak pýtala, prečo práve moja Kajka, veď sme ju tak veľmi ľúbili, mali sme všetko pre ňu pripravené, vtedy som sa pozrela na nebo, na ktorom svietila iba jedna jediná hviezdička a som si istá, že to bola moja Kajka, prišla sa rozlúčiť so svojou maminkou a povedať jej, aby už neplakala, lebo ona je v nebíčku a tam sa raz predsa všetci stretneme. V nedeľu som sa už pýtala domov, prepustili ma, práve boli návštevy, bol to strašný pocit, každá maminka mala svoje dieťatko na rukách a ukazovala ho všetkým svojim drahým. A ja som tam stála s prázdnymi rukami a so srdcom plným bolesti. Lekáry a sestry nás upokojovali, že sme mladí a ešte budeme mať veľa detičiek, to je možno pravda, ale už žiadne z nich nebude naša Kajka. Keď som prišla domov, už bolo všetko odložené, čo by mi Kajku pripomínalo a nás čakala ťažká úloha. Namiesto krštenia zariadiť pohreb. Posledná rozlúčka s našou dcérkou bola 26.januára, nastal posledný pohľad, posledné objatie, posledné božteky a našu dcérku sme odprevadili na poslednej ceste. Teraz už zostala len prázdnota a smútok. Zmieriť sa s tým musíme, ale myslím si, že správni rodičia nikdy nezabudnú.
Spinkaj sladko anjelik náš. Karinka, veľmi Ťa ľúbime a vždy Ťa budeme ľúbiť, chýbaš nám, nikdy na teba nezabudneme.

maminka s tatinkom

P.S. Donedávna som sa stále pýtala prečo? Prečo práve Kajka? Raz som však počula krásnu myšlienku - "obraciaš sa k životu chrbtom, ak hľadáš odpoveď na to, čo pozná iba BOH". Nikdy už nebudem vedieť, prečo práve naša dcérka musela zomrieť, možno preto, že Boh potreboval práve takého krásneho anjelika ako bola naša Karinka.
Ľúbim Ťa, naveky zostaneš mojím dievčatkom, zbohom anjelik, veľmi sa teším na chvíľu, kedy Ťa budem môcť držať v náručí, potom nás už nič nerozlúči. Bože dávaj mi na ňu pozor.

« Spomienka na Karinku