Naše šťastie sa začalo, keď som zistila, že som tehotná. Prišlo to ako
blesk z jasného neba, otehotneli sme na prvýkrát. Asi preto nás to tak
vzalo. Veď sme s manželom boli spolu už 11 rokov a konečne sme sa rozhodli,
že naša finančná situácia sa zlepšila a nastal vhodný čas na bábätko.
Konečne som sa dočkala! Po bábätku som túžila odjakživa. Som veľmi rodinne a
materinsky orientovaná a preto čakanie na bábätko bolo pre mňa tým najdlhším
obdobím. No dočkala som sa. Boli sme vtedy v cudzine, žili sme tam a
pracovali, no hneď ako sme zistili, že sme tehotní, sme začali plánovať náš
príchod na Slovensko. Chceli sme naše bábätko vychovávať tam, kde sme sami
vyrastali. Tehotenstvo prebiehalo priam ukázkovo. Neboli problémy a ja som
si vychutnávala pocit, že vo mne rastie život. Tak sme naše bábo ľúbili.
Ešte nebolo ani na svete a už bolo také milované. Celá rodina sa tešila na
náš príchod domov a tiež na príchod malého človiečika na svet. Posledný
ultrazvuk v cudzine bol v 21. týždni. Verili sme, že sa dozvieme pohlavie
bábätka a využijeme posledný víkend v Londýne na nákup výbavičky. Domov sme
už poslali kočiarik a nakúpili sme aj za kufrík detských vecičiek. No nebolo
nám súdené sa radovať. Ako mama, ktorá nosí plod lásky v sebe som cítila,
že sa niečo deje. Už pár dní sa totiž náš malý poklad nehlásil. Stále bol
taký aktívny, kopkal a kopkal, vždy som o ňom vedela, no zrazu to ustalo a
ostalo ticho. Prázdno a ticho. Preplakala som pár nocí a dní, no každý ma
ubezpečoval, že je všetko v poriadku a že len sa pravdepodobne bábätko
otočilo a necítim ho. No ako mama som to vedela skôr, ako mi to na
ultrazvuku povedali. Pocit neskutočného šťastia vystriedal hlodavý strach.
Ani som sa nedokázala pozrieť na obrazovku, len som čakala na ortieľ. Ten
prišiel v podobe slov - "Je mi to ľúto, no bábätko nežije. Nevidím pracovať
srdiečko."
Vtedy sa s nami osud kruto pohral. Odmietala som pravdu a nechcela som tomu
uveriť. Stále som sa pýtala manžela, kedy už prepnú gombík a zasa bude
všetko v poriadku. Kedy mi povedia, že to nie je pravda. Kedy sa zobudím???
Nezobudila som sa. Následoval pôrod môjho chlapčeka, ktorý bol prekrasný v
tej svojej tichej odovzdanosti. Personál bol neskutočne milí a verím, že to
Boh zariadil tak, aby sme nemuseli trpieť viac ako bolo nutné. Moje telo
muselo prejsť normálnymi pôrodnymi bolesťami, odmietala som aj lieky na
zmiernenie bolestí v domnení, že nechcem ublížiť môjmu drobčekovi. No telo
sa spamätalo. Až prirýchlo. Duša nie. O týždeň sme pochovali nášho anjelika,
ktorý si sám vybral meno. Ako som ho porodila a ukázali nám ho, pozerala som
sa naň a opýtala sa ho: "Miláčik, ako sa voláš?", načo som v hlave začula
jasné "Adamko". Nikdy som nad týmto menom neuvažovala, preto ma totálne
zaskočilo, no uvedomila som si, že to náš synček si vybral toto meno a preto
sme to rešpektovali.
Na Slovensko sme prišli v hlbokom smútku. Nepredstavovali sme si po tých
troch rokoch, že sa budeme takto vracať. Bez bábätka a bez budúcnosti. Takto
som to videla vtedy. Čas je však veľký liečiteľ a postupne zaoblil tie
najostrejšie hrany našej bolesti. Nebudem snáď ani rozoberať situácie,
ktorými sme doma museli prechádzať - bez práce, bez bábätka, bez snov.
Stretnutia s rodinou a známymi, ktorí vedeli, no zrazu nevedeli, ako sa k
nám majú správať. Rozhodli sme sa odsťahovať do iného mesta. Hlavne ja som
mala pocit, že musím utiecť. Preč, ďaleko, začať nový život. Veľmi sme
chceli bábätko hneď, ako to bude možné. Dali sme si tri mesiace a pokúšali
sme sa opäť. Nevedela som si predstaviť Vianoce. Mal to byť čas narodenia
nášho Adamka. Radosť, keď som znova zistila, že som tehotná, bola obrovská.
Veľmi sme verili, že všetko dobre dopadne. Naše druhé bábätko malo termín
18.08.2008. Deň, keď som porodila Adamka. Brala som to ako dar, ako dobrý
dátum, že sme jedno dieťatko stratili, no získame druhé. Vianoce, preto boli
nielen smutné, ale aj krásne. Niesli so sebou prísľub budúcnosti. Znova k
nám zavítalo šťastie, smiech a radosť. Každý si všimol moju náhlu premenu a
tak sa ani nedalo utajiť, že čakáme bábätko. Ani sme nechceli. Chceli sme
našu radosť vykričať do sveta. Tak veľmi sme verili, že bude dobre. Žiaľ,
ani to sa nám nesplnilo. Tešili sme sa tentokrát len dva mesiace. V 10tt som
začala krvácať a následne sme o našu Fazuľku prišli. Je tomu len päť dní. Ja
som znova sama a v brušku je prázdno. Spomínam na moju drobnú Fazuľku a na
Adamka. Neubránim sa slzám, poplačem si, zapálim sviečočku. A verím, a
dúfam, že raz sa aj na nás usmeje šťastie a my sa dočkáme zdravého bábätka.
Že raz budem môcť voňať malé telíčko nášho dieťatka a budem sa môcť tešiť z
toho, ako rastie, ako sa učí chodiť, ako začína rozprávať, ako sa smeje.
Nechcem, aby tento príbeh mal smutný koniec. Veľmi sa s manželom ľúbime, Boh
ma obdaril neskutočne úžasným manželom a preto verím, že bude spravodlivý a
uvidí našu obrovskú túžbu po bábätku a splní nám ju. Pevne tomu verím.
|